Hostia v prevahe

Boli časy, keď podaktorí konzumenti módy mohli vnímať slovenského tvorcu na českom trhu ako votrelca. Dôvodom nebude len povestný lokálpatriotizmus a bratská súťaživosť, ale azda aj masívnejšia skupina módnych autorov, kvalitná vzdelávacia platforma so silnými mentormi pre kreatívne talenty, väčšie trhové a realizačné možnosti a s nimi aj kontinuita odevnej tvorby a dlhodobá existencia viacerých ateliérov a dizajnérskych mien. A možno aj preto sa vlastne dlhé roky mnohí Slováci na český trh príliš neunúvali.

Dnes (a vlastne posledných pár rokov) je situácia, chvalabohu, iná. Aj vďaka akcii Mercedes Benz Prague Fashion Week – platforme, ktorá využila potenciál nášho niekdajšieho národnostného prepojenia a dala priestor aj tvorcom spoza východnej strany rieky Moravy, nikomu nepríde zvláštne, že bezmála polovicu programu pražského „fešn víku“ tvoria slovenské mená. Počas toho posledného, ktorý sa konal v prvý septembrový víkend, program nielen že tvorili… niektorí z nich mu priam dominovali. Hoci od prehliadok uplynulo len pár dní, bude to možno už znieť ako obohratá pesnička… Ale, ak je raz niečo hit, musíme si zvyknúť aj na to, že nám ho v rádiu zahrajú aj dvakrát za hodinu. A napokon – niekto musí mať aj to ‚posledné‘ slovo…

Zoltán Tóth

Jasným kráľom sa v rámci prezentácie nových kolekcií stal Zoltán Tóth. Pochvalné ódy zneli z úst novinárov, odbornej obce, publika aj Tóthovej klientely a ja sa k nim ako zástupca skupiny číslo 1 veľmi rád a bez okolkov pripojím. Na kolekcii R E, ktorá bola zároveň Tóthovou diplomovou prácou a ktorú odprezentoval pod záštitou Virvaru, upútalo množstvo výrazných detailov, zároveň ale bezchybne fungovala aj ako prezentačný odevný celok. Koncept udržateľnosti, ktorým sa dizajnér v poslednom období zaoberá, sa najvýraznejšie pretavil do použitých materiálov. Autor ich získal prevažne zo skladov, ateliérov a vlastných zásob, kde boli už nejaký čas zaradené v kolonke „nepoužité“. Zároveň k nim pri vlastnom spracovaní pristúpil takým spôsobom, aby sa znovu dali recyklovať a potenciálne využiť na tvorbu nielen ďalších odevov, ale aj mustier. Pri tvorbe pracoval Tóth s proporciami a siluetou, najmä tu doslova fascinuje práca s objemom, ktorý dokázal vytvoriť nielen hutnejšími materiálmi (ako je pletená vlna), ale aj s pomocou strihových riešení (nohavice!) a detailov vrstvenia, rafinovaného riasenia a uväzovania. Silnou stránkou kolekcie bola v neposlednom rade aj jej vizuálna údernosť. V tomto smere treba kredit pripísať ďalšiemu známemu a veľmi šikovnému Slovákovi, Jurajovi Strakovi, ktorého autorské potlače ozdobili časť Tóthovej kolekcie. Pri modeloch s abstraktným grafickým motívom v kombinácii bielej, čiernej, ružovej a zelenej sa dá hovoriť o kúsku so ‚svetovým‘ potenciálom a ani to vlastne neprekvapí vzhľadom na fakt, že Straka v minulosti robil potlače a ilustračné návrhy aj pre Driesa van Notena alebo Schiaparelli. Opäť je to však otázka harmonického súzvuku, ktorý sa v prípade textilného a odevného dizajnéra podaril ukážkovo. Či už je reč o rovno strihanom kabáte s jemne zaoblenými ramenami, na pohľad jednoduchých, no pritom objemovo aj vizuálne prekvapujúcich šatách bez ramienok alebo „cocoon“ kabáte s výraznými rukávmi a objemom v úplnom závere – jedno lepšie ako druhé. Mňa osobne nadchla aj dvojica šiat s detailom zaväzovania na prednej časti, či dva rafinovane-nekonvenčné „večerné“ modely. Neónový tón na ľahučkom hodvábe, ktorý obkresľoval postavu modelky – opäť dôsledná práca so strihom a materiálom. Toto bol piece, ktorý si želá mať v „zbierke“ nielen tvorca samotný, ale aj jeho investor, klientky a na stránkach magazínov zase módni editori. A ja nepochybujem, že Zoltán má v rukáve pripravených pár farebných verzií či prípadne variácií na rozličnú dĺžku a už aj niekoľko objednávok. Klobúk dolu.

Pavol Dendis

Zvládnuť komerčnú polohu tvorby, ktorá pomáha udržiavať v chode ateliér (zvyčajne s jedným človekom, ktorý zastreší všetky funkcie), je pre našinca výzva. Samozrejme, nesie to so sebou veľké riziká, že sa príliš prispôsobíte určitým všeobecným kódom na úspech (zvyčajne formovaným tým, čo si žiada masa) a stratíte svoj ‚vlastný‘ hlas. V prípade ďalšieho Slováka, Pavla Dendisa, sa však počas nedávno týždňa módy udial skôr opak – zdá sa, že sa k svojmu pôvodnému „hlasu“ čiastočne navrátil. Niekoľko vydarených odevov ponúkol už v rámci jeho ostatnej kolekcie (tiež na MBPFW v Prahe, pred pár mesiacmi). V tej najnovšej, s názvom Dark waters – Brave youth, však zabodoval ešte o čosi viac. Dendis sa v nej naplno venoval čiernej farbe, ktorú v pár lookoch dramaticky podporil sýtočervený tón odkazujúci na farbu krvi. Napriek tomu, že možno hovoriť o na pohľad temnejšej estetike, silou tejto kolekcie bol balans, ktorý sa Paľovi podaril, najnovší počin je totiž inšpirovaný obdobím glam-rocku a sedemdesiatych rokov – ich charakteristická uvoľnenosť sa pretavila do niekoľkých modelov splývavých a na objem bohatých letných šiat až po zem. Na pohľad jednoduché strihy boli zároveň rafinované a veľmi sexy, pri pohybe na telách modeliek fungovali bezchybne. Ani tentoraz sa Dendis neubránil využitiu pridaných pruhov látky či stúh, v kontexte kolekcie však mali odôvodnené miesto a výrazne neprekážali. Tailoring – v prípade jeho tvorby vyzdvihovaný ako jej silná stránka – neabsentoval, v najnovšej kolekcii nechýbali solitéry, ktoré nasadenú latku dosiahli – zaujal napríklad trenčkot s posunutými ramenami ozdobenými epoletami či kombinovanie matnej čiernej s výrazným leskom v lakovanej verzii. Azda vôbec najsilnejším elementom celej kolekcie však boli (pre mňa osobne) nohavice. Doprial im strihovú variabilitu, objavili sa široké, ale aj klasickejšie, s vysokým pásom, ale aj posadené nižšie, nechýbali pánske široké kuloty či dámske elegantné šortky evokujúce bermuda pants. Dendis v nich pritom opäť preveril spomenuté schopnosti precízneho krajčírstva – v tomto určite nesklamal a, myslím si, že jeho zase pri predaji nesklamú potenciálni klienti. 

Michael Kováčik

Podobné konštatovanie by som však s omnoho väčšou opatrnosťou vyriekol v prípade Michaela Kováčika, čím vôbec nechcem povedať, že by jeho kolekcia Back to Basics bola nevydarená. Naopak. Slovenský rodák s výrazným českým zázemím ukázal v Prahe niekoľko kvalitných lookov a vykročil smerom k estetike, ktorá v jeho tvorbe doposiaľ (bohužiaľ) prerážala na povrch len veľmi ojedinele. Snáď najväčšou otázkou v tejto súvislosti je, ako ulahodí klientele, ktorú si s jeho menom verejnosť zvyčajne spája… Do popredia sa tentoraz dostal strih, čisté línie, asymetria aj geometrická inšpirácia, tiež minimalistická farebnosť (až na pár výnimiek) a práca s konštrukciou odevu. Tentoraz pracoval Kováčik pri viacerých modeloch s denimom, pričom využil jeden z jeho typických „funkčných“ prvkov – cvoky. Tie sa stali nástrojom na hru s variabilitou odevu, rukávy sa dali odopínať a odhalili tak ramená, ale aj efektný detail nezapracovaných okrajov. Zároveň boli cvoky čiastočne akoby jedným z mála dekoratívnych elementov v tejto kolekcii dekoratívnosti takmer úplne zbavenej. Zaujal tiež model košeľových snehobielych šiat s asymetrickým lemom, vo variácii s tuhými valcovitými rukávmi a bez nich. Inšpirácia strohejším pánskym štýlom sa zúročila v dobrý výsledok napríklad v prípade prúžkovaného obleku so širokými nohavicami, ale aj čierneho saka s bielym štepovaním a previazaním v páse, Kováčik ponúkol tiež niekoľko variánt overalov, v ktorých vybalansoval estetiku pánskych work-wear odevov so ženskými detailmi. Ako celok trochu narúšali kolekciu sako či sukňa zo štruktúrovaného vzorovaného materiálu (zbytočné) a v niektorých stylingoch aj akási body jewellry, ktorej úlohou bolo pravdepodobne umocniť využitie geometrie v strihoch (tiež zbytočné). Vo všeobecnosti ale išlo o vydarený počin, ktorého stopu v rámci „česko-slovenskej“ módnej scény otestuje len sám čas. Či už z hľadiska ďalšej kontinuity či posunu Kováčikovej tvorby, ale tiež v rámci spätnej väzby od jeho vernej a stabilnej klientely.

Petra Kubíková

Tú si za len pár rokov aktívneho pôsobenia na odevnej scéne stihla vytvoriť aj Petra Kubíková, pričom v jej prípade určite platí aj to, že pre rozmanitejšiu zákaznícku vrstvu ju „objavil“ práve Virvar. Kubíkovej unikátna estetika s jasnými japonskými, tiež rýdzo ‚našimi‘ vplyvmi a niekoľkými signifikantnými prvkami stavia na efektných a vizuálne často výrazných strihových riešeniach. Rovnako však v sebe nesie istú ‚čistotu‘ a jednoduchosť – nositeľnosť a funkčnosť v tom najpozitívnejšom slova zmysle. Tentoraz sa Petra vybrala do Prahy s novinkou Axis Mundi, no vizuálnu silu a estetickú razanciu, s ktorými sa spájala jej predchádzajúca úspešná kolekcia Stardust, nedosiahla. V zozname sedemnástky lookov sa, samozrejme, našlo hneď niekoľko veľmi vydarených. Napríklad čierne midišaty s hlbokým výstrihom a zdvojenými rukávmi, ktoré jemne evokovali podobu rafinovaného sexy talára, čierny nohavicový komplet s trenčkotovou fazónou v hornej časti či zmesové maxi šaty s čiernym oblúkom všitým do sivého podkladu, so splývavými rukávmi a ľahučkým rolákovým stojačikom. Kubíková zostala verná prvkom ako zvýraznené a zaoblené rukávy či spevnené polstrované ramená, v pár lookoch pridala výraznejšie vrstvenie a viac pracovala s látkami, ktoré na prvý pohľad pripomínajú funkčné športové materiály. Zdalo sa však, že tentoraz to boli aj materiály, ktoré trochu zradili Petrinu autorskú víziu (ak to teda nebol zámer), výslednú formu kolekcie a niektorých odevov samotných. To, čo fungovalo na úvodnom športovo-ladenom looku s avantgardne pôsobiacou variáciou windbreakera kríženého s trenčkotom, u iných modelov pôsobilo až príliš voľne, neforemne, pokrčene. Nie všetky odevy akoby dokázali pracovať s figúrou nositeľky (modelky) a tak žiadaná ilúzia ľahkosti zostala stáť pred cieľom. Ako fanúšik Petrinej tvorby, ktorú možno bez debaty považovať za jednu z najvýraznejších tvárí našej súčasnej odevnej scény vôbec, ale dúfam, že pri tvorbe najbližšej kolekcie to bude od štartu až do (snáď triumfálneho) „finišu“.  

FOTO: LENA KNAPPOVÁ, ARCHÍV